Jedna z otázok permakultúry je: „Potrebujem to vôbec?”. Túto otázku si s manželom kladieme znova a znova aj pri aute. Stojí veľa peňazí, ktoré sa dajú využiť aj inak. K tomu sa pridajú náklady na benzín, poistenie, údržbu… Nehovoriac o tom, že využívanie vlakovej a verejnej dopravy je pre našu planétu oveľa priaznivejšie.
Dá sa však v dobe, keď sa pomaly stáva štandardom mať v rodine dve autá, vôbec žiť bez auta? Pre nás áno.
Sme rodina s dvomi deťmi (13 a 8 rokov). Pred tromi rokmi sme si kúpili usadlosť v Bielych Karpatoch – takmer 200-ročný dom so stodolou a sadom o veľkosti trištvrte hektára. Dom bol na začiatku v neobývateľnom stave, a tak sme si ako svoju základňu ponechali ešte byt v Bratislave. Odtiaľ každý týždeň cestujeme na kopanice.
Postupne rekonštruujeme starý dom a zakladáme permakultúrnu záhradu. Z časového hľadiska sme flexibilní – manžel môže mať dva dni v týždni homeoffice, deti sú na domácom vzdelávaní. Podľa potreby teda trávime časť týždňa na kopaniciach a časť v Bratislave.
Vlastníctvo auta sme prehodnocovali už od vysokej školy, odkedy máme s manželom vodičské preukazy. Po štúdiu sme však obaja odišli na niekoľko rokov pracovať do Veľkej Británie. Keďže sa tam jazdí na opačnej strane, riadiť sme si netrúfli.
Po návrate na Slovensko a narodení dcérky sme si na skúšku požičali auto od rodičov. Riadenie v hlavnom meste však bolo pre nás zdrojom veľkého stresu. V meste sú problémy s parkovaním a navyše dcérke bývalo v aute zle. Myšlienku vlastniť auto sme preto opäť odložili.
Ako rodina veľmi radi cestujeme – či už po svete, alebo aj po Slovensku. Dá sa to aj bez auta, no vyžaduje si to starostlivejšie plánovanie.
Počas obdobia korony sme sa dve letá po sebe s deťmi (8 a 3 roky) vybrali na veľkú 5-týždňovú poznávaciu cestu zo západu Slovenska (z Bratislavy) až na úplný východ (do Polonín k ukrajinským hraniciam). Presúvali sme sa každé dva až tri dni na iné miesto a po ceste sme navštevovali rôzne zaujímavosti – hrady, národné parky, jazerá, jaskyne či skanzeny. Všetko bez auta.
Zistili sme, že čím ďalej ide človek smerom na východ, tým je frekvencia verejných spojov nižšia. Sú dediny, kde autobus chodí len dvakrát za týždeň. Práve tam sme sa však stretli s najväčšou ochotou ľudí.
Napríklad pri čakaní na zastávke na vopred zistený autobus nám zastalo auto s tým, že nás odvezú, pretože vedia, že tam skoro nič nechodí. Spätne práve na situácie, keď sme mali problémy s dopravou, spomíname najradšej. Z každej takejto situácie totiž vznikli neobyčajné zážitky.
Keď sme začali hľadať statok alebo farmu, bolo nám jasné, že na niektorých miestach to bez auta nepôjde. Sú odľahlé miesta na Slovensku, kde je vlastníctvo auta nevyhnutnosťou.
No sú aj také, kde sa bez auta fungovať dá – a presne také miesto sme našli. Má dobré vlakovo-autobusové spojenie s Bratislavou. Zároveň je zastávka autobusu aj obchod s potravinami približne 300 metrov od nášho pozemku. Miesto má navyše dobrú dostupnosť taxíkom do najbližšieho mesta (a za priateľnú cenu), čo bolo pre nás rozhodujúce pri otázke, či vlastniť auto alebo nie. Treba totiž mať v zálohe náhradné riešenie pre krízové situácie, napríklad pri potrebe lekárskej pomoci alebo veterinára.
Kúpa statku nás stála viac, než sme pôvodne plánovali, a tak na auto už nezostalo. Začali sme rekonštruovať dom aj bez neho a zistili sme, že keď človek hľadá možnosti, ako by sa to dalo, tak sa to skutočne dá. A dokonca to nie je ani až také ťažké.
1. Na veľké a ťažké veci, ako drevené trámy, kamene či plechy, je aj tak nutná doprava nákladným autom. Menšie veci, ako plechovky s farbami, sa dajú zobrať do batohu.
Sadenice rastlín zas do veľkej IKEA tašky. Nekupujeme viac, než sme schopní odniesť. Dobrý veľký batoh je náš najlepší pomocník.
2. Niektoré veci si objednávame online a nechávame si ich doručiť kuriérom. Najmä vtedy, keď by sa nám bez auta zháňali komplikovane alebo by boli príliš ťažké na prenášanie.
3. Cestovanie plánujeme vopred. Verejná doprava je pre nás akousi chrbticou života. Autobus a vlak v dostupnej vzdialenosti sú kľúčovým spojením so svetom. Život sa prispôsobuje grafikonu – nie naopak. Pri kúpe vlakových lístkov s dostatočným predstihom majú deti cestovanie zadarmo. V autobuse využívame predplatenú autobusovú kartu kraja, vďaka ktorej je cestovanie výrazne lacnejšie.
4. Prestupný čas medzi vlakom a autobusom využívame na nákup v meste. Kupujeme veci, ktoré si nedopestujeme sami a ktoré nemajú v obchode v dedine. Prípadne si vybavíme telefonáty.
5. Cestovanie vlakom berieme ako čas na relax. Toľko permakultúrnych kníh som už vo vlaku prečítala… 🙂
6. Zdieľanie auta. Na kopaniciach platí, že dobré susedské a rodinné vzťahy sú často dôležitejšie než technické vybavenie domácnosti. Švagor má auto a občas nás chodí navštíviť. Ak potrebujeme, prevezie nám veci. Deti majú dobrého kamaráta – suseda – a občas spolu chodíme na spoločné výlety po okolí.
7. Čo je pre jedného odpad, je pre druhého poklad. Náš sused pestuje obilie. Slama je pre neho odpadový produkt, a tak nám ju rád dovezie traktorom. My ju využívame ako mulč. V blízkosti máme aj chovateľku koní, ktorá nám poskytuje konský hnoj.
8. Stavebné práce plánujeme na rok dopredu. Materiál, ktorý vyžaduje dopravu nákladným autom, sa snažíme objednať naraz na celý rok. Zaťažuje to menej životné prostredie, ako keby doprava chodila častejšie. Zároveň niektoré firmy ponúkajú od určitej sumy prepravu zadarmo. Pokiaľ je to možné, nakupujeme z lokálnych zdrojov.
9. Snažíme sa byť vždy pripravení na príležitosti, keď sa naskytnú. Napríklad som sa hneď pridala k susedovi, ktorý prechádzal cez náš pozemok vyviezť odpad na zberný dvor.
Zberný dvor je mimochodom výborným miestom, odkiaľ sa dá získať rôzny materiál zadarmo. Jeho recykláciou sa zároveň znižuje zaťaženie planéty.
10. Cestovanie verejnými dopravnými prostriedkami si vyžaduje istú odolnosť. Treba počítať s tým, že spoje občas meškajú, a byť na takéto situácie pripravený. Pomáha mať so sebou prácu, knihu alebo pre deti zábavu, ktorá nezaberie veľa miesta.
Život bez auta nie je pre každého a nie je možný všade. Sú miesta, kde je auto jednoducho nevyhnutnosťou – keď nechodí autobus, keď sú služby ďaleko alebo keď človek potrebuje byť denne mobilný bez kompromisov.
Aby život bez auta fungoval, človek potrebuje tri veci: dobrú dostupnosť verejnej dopravy, schopnosť plánovať dopredu a záložný plán pre krízové situácie.
Auto je pohodlie, ale zároveň aj veľká finančná a mentálna záťaž. My sme zistili, že keď ho nemáme, žijeme jednoduchšie, slobodnejšie a viac v súlade s tým, čo považujeme za dôležité.
A hlavne – ušetríme peniaze, ktoré môžeme investovať do domu, záhrady a života, ktorý si budujeme.
A práve to je dôvod, prečo nám život bez auta dáva zmysel.
Autorka textu: Zuzana Bernhauserová. Architektka a permakultúrna dizajnérka, ktorá spolu s rodinou vymenila život vo veľkomeste za starý statok v Bielych Karpatoch. Spolu s mužom sú nadšencami permakultúrneho a prírodného žitia v jej mnohých podobách.
Ak vás Zuzka zaujala, pre Školu permakultúry nahrala video, v ktorom hovorí o výsadbe a úžitkoch gledíčie trojtŕňovej, arálie štíhlej a sofory japonskej.
↓ Rozsievaj permakultúru ↓
Škola permakultúry o.z.
Hrušov 472
99142 Hrušov
IČO 42001617
DIČ 2022132761
Sponzorované firmou
Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Ut elit tellus, luctus nec ullamcorper mattis, pulvinar dapibus leo.
