Každý deň pozorujem z okna les ako sa mení. Stromy sa zbavujú listov, stelú si pod sebou úrodnú perinu, zakrývajú zem pred zimou. Cez opadaný les presvitá slnko a všetko sa spomaľuje, napriek rýchlemu tempu života v meste.
 
Rastliny umierajú, zbavujú sa nadzemnej časti, sila ide do zeme, do koreňov, odumreté rastliny tvoria základ pre nové. Príroda sa obracia dovnútra. Odumieranie, smrť sa stále deje, aby sa tvoril základ, výživa pre nový život. Každá bunka v ľudskom tele vníma teraz spomalenie.
 
V prírode cítiť stíšenie, skôr prichádza tma, potreba len tak sedieť a pozerať večer do ohňa.
Zastaviť sa, len tak stáť, pozorovať tie nádherné jesenné farby, hmlu, stíchnuť. Zbaviť sa zbytočného, pustiť staré, spomínať na minulé, na tých, ktorí tu už niesú, ako to lístie čo bolo na stromoch a už nieje.
 
Sviatok všetkých svätých, Dušičky sú obdobím, keď si uvedomujeme našu pominuteľnosť, smrť, ako súčasť života, ako to vidíme všade v prírode, kde z odumretého vznikne nové, živé.
Aj my sme pokračovaním životov, príbehov našich predkov. Podľa našich predkov je teraz čas, keď sa stráca hranica medzi svetmi živých a mŕtvych a my vnímame vlastnú krehkosť, zraniteľnosť, krátkosť – ohraničenosť ľudského života.
 
Čas zamyslenia. Prach si a v prach sa obrátiš. Čo je naozaj dôležité? Čo už treba pustiť? Čo po nás ostane? 
 
Na záhrade, v prírode, staré umiera a v pôde, v komposte sa mení na základ ďalšieho života, všetko je užitočné a má zmysel. Aj v našom živote? 
Možno je čas nechať zomrieť, pustiť nepotrebné ako stromy púšťajú  listy, aby z nich po premene vzniklo niečo nové, potrebné, úrodná pôda, výživa pre ďalšie organizmy.
 
Aj záver tehotenstva je (mal by byť prirodzene) o vnútornom tichu, o konci jednej fázy, o príprave na prechod, o ponore do seba, púšťaní strachov, neistôt, vyplakaní potlačených emócií.
Je to obdobie, kedy žena cíti dotyk s novým, neznámym. Až keď pustí všetko nepotrebné, príde dôvera v život, zmierenie, pokoj potrebný pre pôrod.
 
Smrť, narodenie, aj každý nový začiatok po konci, sú len inou stranou tej istej mince.
Sme ako korálky na niti, za nami sú naši predkovia a pred nami naši potomkovia.
Smrť, kolobeh života je všade okolo nás, všade kde sa dotkneme zeme a je na nás užiť si dar života na Zemi. Každú minútu, ktorú tu ešte máme.
Prajem Vám krásny čas, priatelia 💚

Autorka textu: Ing. Jana Ivanecká

Skúsená certifikovaná dula s 20 ročným skúsenosťami, lektorka predpôrodných kurzov, rôznych techník, cvičení pre tehotné a mamky s deťmi.
Som permakultúrna dizajnérka a som odjakživa prírodne trafená:). Vidím svet v súvislostiach, medzi zdravím, prírodou, narodením, spôsobom života a permakultúrou.
Žijem v domčeku pod lesom, kde pozorujem prírodu, učím sa od nej:) a aplikujem permakultúrne princípy. 

Autor: Externé zdroje

↓ Rozsievaj permakultúru ↓

Facebook
Pinterest
Twitter
LinkedIn

Pridaj komentár

Je pre vás obsah prínosný?