Vyznanie pôde

Pôda – slovo mäkké, kypré, voňavé, nežné. Keď je Živá, ponoríš do nej prsty a telom
prebehnú pocity blaženosti. Pritom má toľko podôb. Môže byť kyprá, drobivá, ale aj
mazľavá, lepkavá, sypká i tvrdá. Odzrkadľuje podmienky, v ktorých sa vyvíja, ako sa s ňou zaobchádza.

Prečo ju rada hladíš, prečo sa jej rada dotýkaš, pozoruješ ju, privoniavaš k nej?
Prečo sa k nej rada vraciaš, prečo ťa do záhrady, na lúku, do lesa láka?
Zrejme toho máme veľa spoločného. Podobne ako ja dýchaš, rada sa napiješ chutnej
vody, vítaš pestrú stravu a keď v tebe pulzuje Život.

Kryštáliky minerálov, zrnká piesku pamätajúce moria, bublinky kyslíka, hrubšie i tenšie korienky, vlásočnice. Neutíchajúci ruch, v ktorom si tvoji obyvatelia neustále navzájom čosi odovzdávajú. Tu dážďovka vytvára chodbičku mnohonôžke, tam pavúk stretne žižavku, krtko sa prediera tmou sem-tam vykuknúc na povrch. Larvy chrobákov schúlené v teplom hniezdočku trpezlivo čakajú na svoj čas. Večne sa hmýriace baktérie a spokojne ich požierajúce nematódy, tancujúce améby a rozrastajúce sa hubové vlákna. Každý sa kdesi ponáhľa, hmýri, podobne ako tam vo svete nad nimi, na povrchu.