Alchýmia vrchárskej krajiny: Ako môže človek diskutovať s prírodou

Jadrom rázovitého vrchárskeho osídlenia pod Poľanou sú chotáre miest Detva a Hriňová. Detva vznikla ako samostatná obec v roku 1638, keď sa oddelila od starých chotárov Očová a Slatina, no mestom sa stala až v roku 1966. Hriňová, ktorá sa ako niekoľko osád odčlenila od Detvy v roku 1891, sa stala mestom v roku 1971.

Život ľudí sa tu odjakživa točil okolo pôdy, zvierat a lesov. Obrábanie polí a chov dobytka boli základom obživy, dopĺňali ich práca v lesoch, pálenie dreveného uhlia, sklárska huta či parná píla. Pôda na horských svahoch bola málo výnosná, a tak sa na vyklčovaných pozemkoch pestovalo to, čo dokázalo prežiť – obilniny ako jačmeň, ovos či pšenica, zemiaky, kapusta, a z technických plodín ľan a konope. Veľký význam mal chov hovädzieho dobytka a oviec, ktoré sa pásli salašníckym spôsobom, spojené s rytmom kopcov a lesov, ktoré ich obklopovali.

V druhej polovici 20. storočia už dohoreli zbojnícke vatry na Poľane detvianskej i sliackej, na Piešti, na Vepri i na Javorí. Kroje sa tu stali poväčšine už iba národopisnou zvláštnosťou, ale pravá vrchárska obyčaj sa nedá zmeniť ako širica za vetrovku. Ostáva vo vrchároch ako vzácna povahová vlastnosť. Ona je nielen korením, ale aj štipľavou paprikou vrchárskeho života. Nečudo, že J. F. Kuník – čistokrvný vrchár po valaške i po vretene – pokrstil v roku 1974 svoju knižku Vrchári-beťári.1)